Bez prehratého zápasu a gólovým pomerom 32:9, získali titul majstra Kovačického futbalového výboru.

V sezóne 1964/1965 Padinčania si zaplanovali postúpiť. V jesenej časti majstrovstiev vyhrali všetky zápasy a stáli sa jesenným majstrom. Po náležitých prípravách na jarnú časť, sny Padinčanov sa začali spĺňať. Bez prehratého zápasu a gólovým pomerom 32:9, získali titul majstra Kovačického futbalového výboru. Tak získali právo hrať dva kvalifikačné zápasy s Budúcnosťou z Alibunára, ktorá bola prvá v Alibunárskom výbore.   Prvý zápas bola Dolina domatin a hralo sa v Kovačici. Pred asi 700 divákmi, Dolina bola lepšia a zaslúžene vyhrala výsledkom 4:2, polčas 3:1. I keď podľa hry Dolina mohla vyhrať i presvedčivejšie, opätovný zápas Budúcnosť Alibunár – Dolina Padina, sa čakal s obavami. Druhý kvalifikačný zápas sa hral v Pančeve a domatinom boli Alibunárčania. Výsledok zápasu Budúcnosť – Dolina, bol 2:2 (1:0). Padinčanom zodpovedalo a mohli sláviť. Prvý raz postúpili do južnej skupiny Banátskej zóny. Dnes je to Prvá juhobanátska liga. Tento úspech pod vedením trenéra Jána Tifenbacha, vybojovali nasledovný hráči Doliny: – Adam Petráš, Vlado Chrťan, Ján Kadanec-Kady, Ján Šírka-Šnajco, Janko Bačúr, Pavel Omasta-Cvero, Michal Bílek-Peko (Michal Šimek), Michal Kováč -Kaki, Juraj Petrovič, Jan Petráš-Janco a Pavel Matuľa.

FK Dolina živorila a jej mužstvo sa stále závodilo v najnižšej súťaži. Správujúci výbor si nevedel dať rady. Čo robiť, ako sa dostáť zo slepej uličky.

Podmienky pre prácu FK Doliny boli veľmi ťažké a zložité. Finančných prostriedkov nebolo. Zisk s predaju vstupeniek bol nepatrný. Obecenstvo bolo síce dosť, ale na kopcoch vedľa ihriska, kde si kúpiť vstupenku nemuselo. FK Dolina živorila a jej mužstvo sa stále závodilo v najnižšej súťaži. Spravujúci výbor si nevedel dať rady. Čo robiť, ako sa dostáť zo slepej uličky. Zvolávalo sa volebné zhromaždenie klubu, ale nikto neprišiel a stále sa muselo odročovať. Nikto sa nechcel do vedenia ani prijať, lebo sa nechcel boriť z množstvom nahromadených problemov. Ľudia boli i znechutení, lebo sa FK Dolina nemohla dostáť do vyššej súťaže. V najnižšej súťaži vždy viedla kolo, ale pred koncom poľavila a majstrom sa nestala. Tak to bolo 1960. a 1963. roku. Situácia v klube sa zlepšila založením Športového spolku Dolina. ŠS Dolinu začali pomáhať z pokladni miestnej kancelárie, zo samozdanenia občanov. Dva poľnohospodárske majetky PM Dolina a PD Pokrok, tiež prispeli s financiami. Pri výstavbe domu, stolárska dielňa Napredak pomohla tak, že urobila všetky dvere a okná. A pomoc začala prichádzať i zo Zväzu pre telesnú výchovu Kovačickej obce. Všetko to spolu so snaživým vedením prispelo, že sa športová Padina pohla z “mrtvého”
bodu na ktorom dlhé roky bola. Usilovné vedenie, mladší hráči a dobrí futbalisti začali cieliť vyššie. Robili sa plány postupiť do vyššej súťaže. Bola to Južná skupina Banatskej zóny, ktorá sa rovnala dnešnej Prvej juhobanátskej ligy. Planovalo sa to urobiť v sezóne 1964 / 1965.

Členom futbalového klubu Dolina mohol byť iba ohraničený počet hráčov. Preto deti si sami zakladali svoje družstvá a hrávali futbal všade, kde za to našli voľný priestor.

Od roku 1958 a po 1965 FK Dolina súťažila v II.triede Pančevského futbalového zväzu. Bola to najnižšia súťaž v ktorej nebolo povinné mať i mladšie kategórie futbalistov. Kedže fudbalový klub rozvíjal čoraz bohatšiu činnosť, staval sa význanmnou zložkou pokroku v Padine. Mladí ľudia boli progresivnejší a známa pomalosť starších Padinčanov mizla. Na všetkých poliach prichádzalo k zmenám celkového života v dedine. Futbalová hra sa stála obľúbená medzi občanmi. Mladí behali za loptou a starší ich v tom podporovali. Vzlášť sa to pocítilo, keď bola otvorená Osemročná škola. Tu sa začalo viac dbať na telesný rozvoj detí, ktorých bolo v tom čase v Padine plno. Na hodinách telesnej výchovy, deti získavali lásku k športu. Vzorom im boli i futbalisti, ktorí v osade boli čoraz populárnejši a ceneni. Členom futbalového klubu Dolina mohol byť iba ohraničený počet hráčov. Preto deti si sami zakladali svoje družstvá a hrávali futbal všade, kde za to našli voľný priestor. Známe boli také ihriská pri Chťanovej linde, v jame za železničnou stanicou, v doline pri kostole, na “Bauchu”… Pažite, okolo dediny boli plné detí, ktoré bosonohé kopali “Handrovku”, svinský mechúr a lopty z iného materialu, rôznej veľkosti a tvaru. Zakazovali sa zápasy družstviev z jednotlivých častí dediny, alebo ulice proti ulice. Dávali si mená obľúbených hráčov a klubov. Pažiť na severo-východe Padiny si dodnes zachovala ihrisko a meno “Marakana”. Tak sa z masovosti dostávali kvalitní futbalisti, ktorí pozdejšie hájili farby FK Dolina. Bol to jeden zo spôsobov stvárania a obnovovania hráčskeho kadru FK Doliny, až kým nepostúpila do vyššej lige, kde sa už žiadalo mať vlastný dorast. 

Kým sa sťahovalo ihrisko, futbalisti nemali žiadne miestnosti na prezliekanie a iné potreby. Dobrí ľudia, ktorí bývali blízsko ihriska, pušťali futbalistov do svojich domov. Medzi prvými bol Pavel Tomášik, ktorý býval oproti ihrisku na Pančovskej ceste, kde bolo prvé ihrisko. On jednu miestnosť venoval hráčom, kde bola vyzliekareň. Okrem šatne musel hráčom dať i vody, aby sa po zápase umyli, čo bol veľký výdavok, lebo v tom čase voda bola v Padine veľmi vzácna. Na pažiti smerom do Samoša, futbalistov vo svojom dome hostila rodina Jána Babuchnu. Tak to robili i rodiny Pavla Miháleka a Jána Petráša, keď sa ihrisko presťahovalo do doliny. Futbalová hra veľmi rýchlo zaujala Padinčanov a všetci začali pomáhať klub. V starej budove Domu kultúri, futbalisti dostali prve spoločenské miestnosti. I to bolo dočasné riešenie, lebo šatne boli vzdialené od ihriska, čo nevyhovovalo súťaži do ktorej futbalisti postúpili. Keď sa práca Futbalového klubu rozbehla naplno a stála sa záležitosťou všetkých pokrokových občanov, donieslo sa rozhodnutie vybudovať vlastný športový dom. Bez projektu, murári a občania začali stavať podľa svojho plánu a možností. Budova mala obsahovať všetky miestnosti pre činnosť. Budovala sa i dvojdráhova kolkáren a buffet “Šport”. Robota bola namáhavá, ale robotní Padinčania neustáli. Z roka na rok dorábeli, prerábeli a renovovali miestnosti. Posledná rekonštrukcia bola urobená v období od 2004 do 2008, keď športový dom dostal sučasný výhľad. Dnes tento objekt patrí medzi lepšie športové objekty a vyhovuje všetkým potrebám futbalistov a kolkarov. V budove je pekne upravená kancelária, ekonomát, šatne s kúpeľnami. Kuchyňa, buffet, hygienické úzly a súčastná štvordráhova automatická kolkáreň. Dlhodobá práca Padinčanov dala krásne plody. Dnešný hráči môžu povedať, že sú pánmi vo vlastnom dome, ktorý stavali početné generácie mládeže, dobrodincov, sponzorov, z dediny a obce.

Kedže futbalové ihrisko zaberalo i križovatku ulíc Masarikova a predĺžení 29. novembra, ktoré začínali od ulice Dolná dolina, muselo sa posunúť, lebo tu prechádzal diaľkovod, ktorým prišla do Padiny elektrika.

Polovicou januára 1952. roku, členovia miestného športového spolku v Padine, podnikli širšiu zbierku pre zadováženie materialných možností na výstavbu štádionu, ktorý má byť hotový do konca tohto roku. Zbierka sa vydarila, ale nepostačila zaokryť potreby a plány športovcov. Práce sa predsa začali. Kedže futbalové ihrisko zaberalo i križovatku ulíc Masarikova a predĺžení 29. novembra, ktoré začínali od ulice Dolná dolina, muselo sa posunúť, lebo tu prechádzal diaľkovod, ktorým prišla do Padiny elektrika. Vravia, že to bola prvoradá neplanovaná robota, lebo sa stálo, že v nedeľu, keď futbalisti prišli na ihrisko, našli zakopaný eletrický stĺp uprostred šestnátsky, lebo tak eletrikárom vyhovovalo. Aby sa zápas mohol hrať, rýchlo sa brána vykopala a preniesla, aby bol stĺp za ňou. Ihrisko bolo kratšie, ale sa zápas predsa odohral. Pozdejšie sa kopalo z brehu, aby sa získali potrebné rozmeri pre ihrisko a pozdejšie pre dom. Všetko sa robilo ručne, za pomoci ryľu a lopaty. Hŕby zeme sa odvážali koňmi, ktoré ťahali tzv “kordy”. Pozdejšie sa to robilo strojmy. Zberali sa rokámy brehy a šírila sa dolina, aby sa urobilo miesto pre budúci štádion. Väčšinou sa to vykonávalo dobrovoľnou prácou a tzv “kulukom”, ktorý bol v Padine dlho platný a vyhlasovali ho súčastne so Samozdanením občanov. Prvo sa ohradilo ihrisko a pozdejšie sa začala stavať vlastný dom.

Takmer do 1970 roku, v Padine bývali tance v nedeľu poobede a večer. Ak sa stálo, že sa v istom dni hral i futbalový zápas, tak platilo nepísané pravidlo, že prvo sa odohral zápas a potom sa išlo na tanec.

Vyparádené dievky a mládenci, sa stretávali na futbalovom ihrisku. Pozerali ako futbalisti hrajú a tých čo futbal veľmi nezaujal, hľadeli si do očí a tu vznikali prvé simpátie a lásky. Hľadisko bolo vždy plné mladých ľudí a detí. Po zápase sa mládež presťahovala do povestnej Kominkovej sále, kde sa okrem iného održiavali i tance. Na tanci v Padine, bohatšie dievčence sa držali v skupine pred javiskom – “muzikou” a tie chudobné na opačnej strane sály. Po večeri na tanec prichádzali iba dievčence za vydaj a chlapci za ženbu. Na futbalovom zápase neboli rozdiely a preto sa tu zoskupovala celá mládež a brehy doliny boli vždy plné.

Futbal veľmi rýchlo ovplyvnil Padinčanov. Okrem závodiacich zápasov, organizovali sa i zábavné zápasy, ktoré prerastali v opravdivé dedinské parády.

Futbalisti mali závazne svoje číslo v programe osláv oslobodenia Padiny, alebo 1.mája, sviatku práce. Boli to neobyčajné futbalové zápasy, ktoré mali za úlohu rozosmiať divákov. Režisermi a organizátormi, boli bratia Martin a Karol Chrťanovci. Najprv hrávali Chudí a Tuční. Zoradené mužstvá predefilovali ulicami, aby prilákali divákov. Hráčov pre mužstvo chudých bolo navišše, kým tučných bolo vždy nedostatok. Vyriešovalo sa to tak, že podľa potreby sa niektorým napchali handry a slama pod tríčka a do gát. Najtučnejši hráč bol obyčajne brankárom, ktorého na zápas priviezli na tragači (taligaši). Lopty z brány mohol vyhadzovať i metlou. Zápas trval kým rozhodcovi nezazvonil budíček, ktorý mal zavesený na hrdle. Pomocník zdúchol do trúby, keď lopta vyšla z ihriska. Zaujem vzbudili zápasy Bieli a Čierni. Domáci boli obyčajne Bieli, podľa pleti kože. Kým Čierni “prichádzali” údajne z Afriky a boli zafarbený čiernou farbou. Pán majster Michal Garafiat, rozmútili čiernu farbu a veľkou kefou natrel tváre a nohy hráčov. Svoju neutralnosť rozhodca vyjadroval čierno-bielym oblekom. Ofarbený hráči mali problém s umývaním po zápase. Nedostatok vody v Padine, len zhoršoval situáciu. Z tychto dovodov hrači nerád hrali v zafarbenom mužstve. Kockou sa muselo určovať kto bude nastupovať za určitý celok. Bratia Martin a Karol Chťanovci i tento problem vyriešili. Začali organizovať zápasy Žltých a Čierných mužstiev. Žltí boli “povodom” Čínania a Čierni Afričania. Rozhodca nosil biele šaty. Celky pred zápasom  pozdravovali divakov ČIN-ČU (Žltí) a Ha-Bu (Čierni). Výsledok týchto zápasov bol v druhom pláne a o to sa obyčajne postaral rozhodca aby na konci bolo nerozhodne. Všetci sa pekne zabavili a diváci sa vaľali od smiechu.